POVIEDKY
Kalafúna
Milo Hanus z Drženíc bol pracovitý chlap. Celý týždeň hrdlačil na miestnom družstve a víkend čo víkend hrával so svojimi kamarátmi z kapely na svadbách. Alebo karoch. Ich muziku radi počúvali ľudia po celom Honte, a hádam aj ešte o kúštik ďalej. Svadby v päťdesiatych rokoch minulého storočia boli celkom inakšie ako dnes. Ľudia sa zberali po zrelej úvahe, celé rodiny kalkulovali čo a ako, a keď sa rozhodli spojiť ženícha a mladuchu do manželského zväzku, oslavovali aj tri dni a tri noci. A inak tomu nebolo ani v nemenovanej dedine pod Sitnom
Etelka Hansková bola krásavica. Dvadsaťjedenročná deva sviežej bielej pleti a počerných vlasov, boky a stehná akoby bádatelia prahnúci po staroslovanskej Venuši práve vykopali z piesku neďaleko Moravian. Skrátka a dobre, jej rodičia dlho vyberali a preberali, kým zvolili tridsiatnikovi Jožovi Očenášovi, aby si ju napokon odviedol do svojho gazdovstva v susednom chotári. Jožo síce nemal predný zub, čo mu v tridsiatom štvrtom vykopol somárik, ktorý vozil mlieko z neďalekého majera, ale zato bol chlap ako hora. Statný a vysoký, v pleciach silný ani býk a hnedé riedke vlasy sa mu na konci krútili do špirály, ktorá z neho robila celkom na pohľad znesiteľného mladíka. Povahu mal miernu, ľuďom rád pomáhal a hádam nebol ani sprostý, lebo aj gazdovstvo mu celkom vynášalo. A keďže do družstva vstúpil medzi prvými, nepochodil najhoršie. A ešte k tomu si mal vziať za manželku takú krásavicu!
To sa však nepozdávalo miestnym šarvancom, ktorí s Etelkou vyrastali. V desiatich rokoch ju učili, ako sa chytajú raky či pstruhy v miestnom potoku, v štrnástich sa ešte občas spolu hrávali na slepú babu a kde tu sa voľaktorému z nich podarilo usmievavé a dobrosrdečné dievča poštípať pod sukňou. Nuž ale tomu mal byť koniec a Etelku si nakoniec odvedie nejaký odkundes zo vzdialeného chotára. „Tak to veru nie,“ povedal pastierov syn Bystrík Vločka, ktorý nosil Etelku azda najdlhšie v srdci. „A ja veru jeho pána Boha!,“ zastrájal sa Pavel Stoklas, čo bol presne o rok a deň starší od budúcej nevesty. Stoklasova urečnená tetka Marta pomáhala rodine s prípravou slávnostného obeda. A tak sa chlapci rozhodli, že ju pôjdu pri varení slávnostnej polievky naoko navštíviť. Bystrík vyvolal v kuchyni rozruch, keď chtiac-nechtiac vrazil do plytkých tanierov, čo boli naukladané na starodávnom stole. A ten druhý chytro a nepozorovane vytiahol z kapsy kalafúnu, čo potiahol bratovi, ktorý kedysi proboval hrávať na husliach a šup s ňou do horúcej polievky. Keďže kocka zo živice bola takmer priesvitná, veľmi rýchlo splynula s vodou, čo sa práve začínala spolu s ostatnými dobrotami variť s masívnom hrnci. Neuplynula ani minúta a dobrosrdečná gazdinka prišla čudesný vývar v obrovskom hrnci odspodku precízne premiešať.
Na obed sa konečne umúdrilo počasie. Hoci bol iba začiatok novembra, snehové vločky od skorého rána poletovali v silnom severnom vetre a svadobný otec Norbert Hansko každú hodinu na chvíľu postál na priedomí. Pozerajúc na zatiahnutú oblohu nervózne poťahoval zo starej fajky, ktorej sa v takej zime ani za pána Boha horieť nechcelo. Krátko popoludní sa svadobný sprievod zložený z asi sto dvadsiatich príbuzných z okolia i spriaznených dedinčanov pohol do evanjelického kostola na kopci. Starý pán farár Domček urobili emotívny obrad, ktorému dali punc všetkej vážnosti, ako by hádam sobášili vysokopostaveného úradníka prvej republiky. Uzimení a dojatí svadobčania sa potom pobrali dolu kopcom do domu nevestiných rodičov, ktorý sa nachádzal uprostred rázovitej obce s potokom, jazierkom a lúkami, ktoré dookola lemovali hlavnú ulicu i dve vedľajšie, čo zvierali s hradskou pravý uhol.
Domáci vypratali všetky chyže, takže v podlhovastom dome s jediným oknom do ulice a ďalšími tromi do dvora sa veselilo asi sedemdesiat svadobčanov. Tí menej dôležití sa počastovali pagáčmi, cukrovým alebo pálenkou ešte priamo pred kostolom. Pred zrakom rezignovaného duchovného mnohí, najmä chlapi, oduševnene pripíjali na zdravie budúcim manželom. Hlavný prípitok predniesol v sále plnej ľudí s vyštípanými červenými lícami nevestin strýko Michal, ktorý bol veselej povahy. A konečne sa tón sobáša zmenil a nabral tie správne parametre. Čoraz hlasnejšie bolo zo susednej izby počuť husle Mila Hanusa, ktorý sa spolu s primášom kapely predieral davom zmrznutých hostí až dovnútra. Zábava sa začala, gazdiné so širokánskymi sukňami nosili hrnce s dobrotami na dlhé stoly, poprekladané bielym súknom a zelenou stuhou uprostred. Štyroch muzikantov usadili v prostrednej chyži priamo oproti stolu, za ktorým sedeli mladomanželia. Tí spočiatku nesmelo, za tónov kvílivých huslí, ktoré sprevádzala veselo rapkajúca harmonika, dali nedočkavému obecenstvu najavo svoju lásku. Prvé manželské bozky prerušovali pokriky, smiech, potlesk aj piskot. Všetci boli zvedaví, ako nevesta nakŕmi ženícha polievkou a ten jej na oplátku ponúkne zo svojho taniera. Podávala sa kapustnica, lebo tú domáci pán Norbert miloval. Darmo ho žena odhovárala, aby zarezali zo trinásť sliepok, jej päťdesiattriročný muž s hrubými fúzami a mastnými tmavými vlasmi si presadil svoje. A nikto nemohol namietať, klobásky len tak plávali medzi rozvarenými kapustnými rezancami a hríbmi, ktorých rástlo v tejto lokalite neúrekom.
„Milo, nepi tú vodu! Bude ti v bruchu ľočkať ako pijavičiarovi kobeľa!,“ zahriakol šikovného huslistu jeho starší kolega Jano Klastavský, čo partiu muzikantov už dobrých dvanásť sezón sprevádzal na cimbale. Milo Hanus hrával odmalička, hoci noty nepoznal, ale zrobenými prstami ľavej ruky dokázal zo svojich ľahučkých huslí vytiahnuť všetky potrebné tóny. Nemal problém presedlať z jednej ľudovky do druhej, keď sa náhodou hostia nepohodli. Najmä starší chlapi sa zvykli hlasnými pokrikmi dožadovať svojej obľúbenej piesne. V tomto prípade však mali hlavné slovo novomanželia a tak Milo, ktorý miloval polievky, obracal lyžicu za lyžicou a v hlave si už prehrával tóny úvodnej piesne. A keďže jedol naozaj veľmi rýchlo, stihol si naložil a dojesť ešte aj druhú porciu, kým sa nemotorne vstávajúci ženích a čiperná nevesta pobrali popred prestreté stoly a započali prvý tanec svojho spoločného života. Po chvíli pribudli na parkete svadobní rodičia aj ďalší príbuzní, ktorí sa tlačili v dvoch krajných izbách obdĺžnikového domu.
Potom sa podávalo druhé jedlo. Na stole sa prehýbalo varené bravčové s precízne nakrájaným domácim bielym chlebom, ktorý obkolesovali všadeprítomné jaternice a klobásy. Až teraz si podaktorí svadobčania z najbližšieho okolia uvedomili, že už asi tretí deň nebolo počuť kvíkanie Hanskovie Miša, ktorý sa inak predtým pravidelne o piatej popoludní dožadoval večerného kŕmenia. Milo s kamarátmi zahrali V hlbokej doline srnka vodu pije, keď tu mu zrazu zagrúlilo v bruchu. Nadýchol sa, aby si ľahšie odgrgol a pokračoval v hraní. Tóny sa z jeho huslí drali priam majstrovsky, akoby sa chceli pretekať s tými, čo vydávali prvé husle. V sále začalo byť teplo a zrazu všetci spozorneli, keď Etelka spustila ruky z ramien svojho novopečeného muža a pobrala sa rýchlim krokom kamsi na dvor. „Nehoráznosť!,“ zamrmlal ktosi. Ženy si už najskôr začali šepkať, že je nevesta v druhom stave a preto ju dali Jožovi, ktorý zrazu nebol už ani tak pekný, ani natoľko pracovitý, ale bol ochotný kúpiť mačku vo vreci a rovno aj s mačencami.
Zábava však naoko pokračovala ďalej a azda si nik ani nevšimol, keď sa z hlúčiku tancujúcich odobral na vzduch aj Jožov otec. Ženu už nemal, tak sa v rytme ľudových piesní priam vznášal ruka v ruke so sestrou nebohej. Dojatými očami hľadel na dav veseliacich sa ľudí a isto myslel na ženíchovu matku, ktorá sa hádam aspoň zhora pozerá a teší sa, že jej syn bude na poriadku. Milo sa zase nadýchol. Necítil sa dobre. V útrobách ho chytali kŕče a pohľadom zavadil o oblek primáša. Oči sa im stretli a ten hneď pochopil, že kamarátovi je zle a musí ísť von. „Vravel som ti, aby si nejedol toľko tej vody,“ povedal víťazoslávne Jano, sediac za cimbalom, ktorý polievky zásadne nemal v obľube a svoj žalúdok si šetril najmä na varené hurky a klobásky.
Milo sa na dvore takmer zrazil so ženíchom. Tiež si držal brucho a obom bolo jasné, že sú na tom rovnako. Latrína však bola iba jedna a keďže sa už stmievalo a domáci pán sa ponáhľal, Milo sa pomaly pobral za ním. Skôr nájde cestu, ešte by som padol do nejakej jamy, pomyslel si. Netrvalo dlho a na dvore sa objavili ďalší traja svadobčania. Dve ženy a vysoký chudý starec, ktorý si odkašliaval. Staršia silnejšia žena bedákala s výrazným štiavnickým dialektom, mladšia nízka v kabátiku, spod ktorého vyčnievala typická hontianska sukňa, sa rozbehla popri Milovi horu kopcom rovno do humna. Milo sa konečne dostal do latríny, vykonal si svoje a náhlil sa späť k husliam, ktoré ho príležitostne živili.
Veselica pokračovala vo svižnom prúde a keďže sa na dvore trúsilo čoraz viac svadobčanov, dvere z pitvora sa neustále otvárali, aj vzduch sa na parkete zdal muzikantom akýsi zdravší. Skapala lavička, vzala ju vodička... Pri tejto pesničke sa primáš Julo vystrašene pozrel na Mila. „Idem von, musíš sám,“ odkázal a náhlil sa do humna. Medzitým sa akosi začal na svojej stoličke s bledozeleným čalúnením akosi hniezdiť aj Jaro Klátik, čo tak rezko obsluhoval harmoniku. „S jednými husľami sa hrať dá, ale ako budeme pokračovať bez harmoniky?,“ pýtal sa sám seba Milo. Nemal ešte ani tridsať rokov, ale mal už dvoje malých dcér a zmysel pre zodpovednosť mu veru nechýbala. Zobrali závdavok, hrať veru musia, len aby ešte nemuseli gazdovi vrátiť aj ten. Takto hútal, lebo znova cítil, ako mu v útrobách vyhráva onakvejšia muzika. Jeho čierne vždy veselé oči mu trochu zmútneli, plné lícia sa teraz akosi väčšmi nadúvali a výrazný nos sa krčil od zúfalstva. Bohu ťa porúčam, hej moja frajerôčka... Takto spievali svadobčania a veru že sa opäť porúčal aj Milo, ktorému sa uľavilo, keď videl, že sa Julo vracia k svojim husliam.
Na dvore bolo už hádam zo dvadsať hostí. Nervózne sa pohybovali sem a tam, každý si hľadal súkromie pre svoje potreby, ktoré vyvolávala nejaká škodlivá látka neznámeho pôvodu. Starší muži na priedomí zahájili vyšetrovanie, z tieňa vystúpila mohutná postava richtára Františka Mráza, ktorý napriek bolestiam žalúdka – on zjedol polievky naozaj iba pár lyžíc, lebo ho kapusta zvykla nadúvať – racionálne uvažoval. Kto varil, z čoho varil? To boli najčastejšie otázky, ktoré padali chlapom i ženám na čerstvom vzduchu. Pravda, vo vnútri to vyzeralo ako na nefalšovanej veselici, aj keď nevestu so ženíchom pospolu už dávno nik nevidel. Raz on a raz ona odbiehali na dvor a pri tom všetkom nemohli nepočúvať slová rozhorčenia i sústrasti.
Milo sa potreboval zbaviť ich prítomnosti a pobral sa smerom nahor k záhumniu. Kŕče ho oslabili natoľko, že sa pod tenkou bielou ľanovou košeľou a tmavou vestou zahrial i zadýchal. Cestu mu osvetľoval mesiac, ktorý vykukol spoza obláčika. Kde tu sa na mrazivej oblohe zjavili hviezdy. Bolo už takmer desať hodín. Rozrušenými nozdrami rovného nosa nasával chladný vzduch a vydychoval paru. Zrazu mu začala celá táto situácia pripadať mimoriadne komicky. Už nevnímal pulzujúcu bolesť v bruchu, ani stony svadobčaniek, ani rúhanie sa starých chlapov, ktorým také mrzké slová pri pohľade na pierka, čo im trčali z horných vačkov, naozaj nesvedčili. Keďže celý deň sa na dedinu z neba akoby od samého pána Boha znášal biely poprašok, záhumnia boli aj napriek noci svetlé a v kontraste s popolavou trávou sa mihali čierne kôpky ľudského nešťastia, ktoré vyprodukovali tí najväčší jedáci. Milo zastal v nemom úžase, potom postupoval z nohy na nohu a obchádzal zapáchajúce symboly nevydarenej svadby, následne zrýchlil krok a kľučkoval pomedzi čerstvými výkalmi ako na mínovom poli. Neobzeral sa, šiel dopredu a v krajine obohnanej ostnatým drôtom hľadal aspoň kúsoček slobody, kde bude sám.
Ešte veľmi dlho sa o svadbe hovorilo v širokom svete. Štyridsať hostí, ktorí zväčši prichodili zo vzdialenejšieho i bližšieho okolia a nemali uprostred mrazivej noci kam ísť, zostalo na veselici až do tretej rána. A svojou prítomnosťou navodzovali slávnostnú atmosféru. Medzi nimi aj štvorica neborákov muzikantov, ktorý sa celé hodiny striedali, podávali si kľučky na dverách. S výnimkou Jana Klastavského, mohutného chlapa, ktorý sedel za cimbalom takmer do brieždenia. Nehral iba vtedy, keď tučnými dlaňami zvieral dvojdecový pohár a s chuťou nasával prúdy bieleho vína priemernej akosti. Milo Hanus s harmonikárom Jarom Klátikom a ďalším huslistom Julom odohrali asi len po desať skladieb, zato sa do tmavej noci nabehali po dvore i záhumní. A veru, keďže podobné starosti s trávením mali aj ďalší svadobčania, s plynúcim časom bolo treba chodiť čo najďalej. Údajne sa o absolútny prím v tomto smere postaral učiteľov pomocník Grešo, ktorý sa s bolebruchom vybral až po okraj horárne, čo bola pod strmým kopcom za dedinou. Lenže tam vraj naďabil na ozrutného psa, ktorý sa mu v netriezvom stave javil ako nejaká mátoha a keď utekal späť na hostinu, zatackal sa na mokrom snehu, kopŕcol do plytkého potoka a zábava pre neho skončila.
Mnohí susedia odišli ešte pred polnocou obriadiť svoje ustaté telesné schránky domov. V kurínoch sa uprostred noci neraz svietilo, gazdovia pod rúškom tmy napochytro zabíjali najslabšie sliepky a gazdiné ich z posledných síl ošklbali a vypitvali, len aby mohli pre svojich blízkych navariť liečivého vývaru. Nadránom sa zhruba polovička zo svadobčanov, ktorí ostali v dome hostiteľov, pobrala k svojim známym, s ktorými sa ešte večer podohadovali, že u nich prenocujú. Takmer dve desiatky ľudí zostali v rodnom dome nevesty, izby stále praskali vo švíkoch, perín nebolo dosť a tak sa kde tu niektorí ľudia nepohodli. Milo s Jarom skončili na svitaní u dobrého známeho, pokrokového vincúra Blažeja Kochana zo samotného konca dediny. Z posledných síl sa dopechorili k nemu, ťahajúc za sebou puzdro s husľami i harmoniku. Poriadne ostrý slovenský kopov Max ich pomaly nechcel pustiť dnu, ale domáca pani ich napokon uložila v hosťovskej izbe a navarila im čierneho čaju. Keď bolesti v bruchu ustali, prespali vyčerpaní chlapi celý deň. Večer prišiel domáci pán Blažej, večne usmiaty štyridsiatnik s opálenou tvárou a riedkymi čiernymi fúzami nad radom krivých zubov, z krčmy so zaujímavou zvesťou. Stoklas sa pred kýmsi ešte uprostred noci v obave najhoršieho preriekol, že to oni s Vločkom dali niečo škodlivé do polievky, keď ju tetka Marta prevárala.
Na druhý deň sa začala poľovačka na vinníka Pavla. Objavili ho Kochanovi kamaráti pri náhodnej obhliadke viničnej chyžky v susednom chotári. A keďže zvesť o sobáši, po ktorom sa slávnostne podávala kalafúna, sa šírila ako blesk, odvliekli ho pred richtára Mráza. Inokedy rozvážny muž sa darmo snažil udržať emócie na uzde, na neboráka Stoklasa nakričal akoby hádzal sviniam do válova a veru mu aj jednu sám vrazil. Vychudnutý a zamilovaný chlapec bedákal, prisahal na lásku k Etelke a zastrájal sa, že všetko odpracuje a odčiní. Neubránil sa však náznakom verejného lynčovania, hoci richtár sa dlho zastrájal, že ho nevydá nahnevaným a sčasti podguráženým chlapom z dediny. Niektorí totiž po správe o dolapení vinníka otvárali fľaše a oslavovali, hoci sa prevažne tvárili, že si nalievajú iba z medicínskych príčin. Paľo si mohol uchrániť dokaličenú tvár, keby vedel dedinskému tribunálu vydať svojho komplica Vločku, po tom sa však celkom zľahla zem a objavil sa až tri mesiace po incidente, keď prišiel rodičom na ich počudovanie ukázať zubatú pani Vločkovú.
Stoklas však napokon nedostal viac ako tri či štyri po papuli. Ktorýsi z chlapov totiž navrhol, aby sám zjedol dvojnásobnú porciu polievky, čo si bol navaril. A tak rozkázali, aby mu odmerali z hrncov, ktoré sa už mali vyliať sviniam. Ubolený Paľo s monoklom pod ľavým okom privolil a pustil sa do jedenia. Inak, najväčším úderom počastoval mladíka svadobný otec Norbert, ktorý sa pri exekúcii natoľko zahnal, že mu až fajka vypadla z kútikov úst na richtárovu dlážku. Ženích sa k miestnym katom napokon nepridal, dva dni nevyšiel z postele u svojej čerstvej svokry a napokon len mávol rukou, keď si odvážal nevestu do svojho domova. Kalafúnová aféra teda mala svoju zápletku, ale aj vyústenie. A pri pohľade na porciu, ktorú naložili Stoklasovi, to určite nebol krátky epilóg. Ale o tom už nakoniec nik nehovoril. Každý sa staral o seba.
Na tretí deň po sobáši sa oslabený Milo Hanus konečne odvážil vypraviť na cestu. Kráčal po hradskej s verným druhom Jarom smerom na juh a oboch zohrievalo zubaté novembrové slnko. Suché lístie, zväčša žlté, kde tu však s červeným zábleskom, dodávalo ich ceste čarovnú atmosféru. Nevedeli sa dočkať svojich rodín. Ich kamarát Jano, čo zásadne odmietal polievky, sa nechal hneď prvé ráno odviesť domov do neďalekej obce spolu s cimbalom jedným z mála furmanov, ktorého netrápila kolika. Julo, ktorého na opačnom konci dediny vykurírovala jeho krstná mama, odišiel o deň skôr ako oni. Obaja muzikanti vykračovali pomaly, strojovo, pod ťarchou svojich hudobných nástrojov a proviantu, čo si vyslúžili po sobáši. A nebolo ho veru málo, pretože sladkostí, slané pečivo, mäso ba ani pečené klobásy nemal veru kto stroviť. Uprostred vyše dvojhodinovej cesty do Almáša, kde sa Milo narodil a Jaro priženil, si mladí muži urobili prestávku. Posadali si na okraj narezaného agátového dreva, ktoré priečne poukladali lesníci na kopu pred jednou z križovatiek. Jaro zo starého pleteného hátižáku vytiahol klobásku, odlomil z nej asi piaď a polovicu odtrhol pre kamaráta. Milo si nedôverčivo odhrýzal z dobroty, predsa len bol vyhladovaný ako vlk, ale pre oslabený žalúdok nemal veľký apetít. „Napi sa pálenky, aby si ten brav po smrti nemyslel, že ho zožral hocaký pes,“ posmeľoval ho Jaro žmurkajúc na sklenenú fľašku, ktorá trčala z koženej brašne, čo poslušne ležala Milovi medzi nohami.
Ten však nemal veľký záujem predčasne otvárať vzácnu tekutinu, ktorou ho obdarovali. Zvykol piť naozaj striedmo, aj to najčastejšie streky, keď si pri namáhavej roľníckej robote zalieval vlastnoručne dopestovaný rizling vlašský vodou zo studne. Opitý nebol hádam od svojich šiestich rokov! Veru, v dvadsiatom deviatom ho kosci vzali so sebou na lúky a tuho zaspal v tieni starej jablone. Keď sa oťapené chlapča predpoludním prebralo, od veľkého smädu vypilo skoro polovicu horkej tekutiny z hlineného krčaha, čo si zmorení kosci prichystali, aby sa posilnili.
Zvyšných osem kilometrov im ubúdalo pomerne dobre. Rečnili, slnko im sálalo na čierne klobúky a Sitno za nimi dymilo, ako by sa s nimi nateraz lúčilo. Kde tu zatokal bažant, ktorého z hustého krovia vyhnala hladná líška. Smreky a borovice pomaly ustupovali remízkam, ktoré lemovali hraby a tisy. Ako sa dostali do kotliny, už sa kráčalo ľahšie. V Dolných Jabloňovciach sa ustatí kamaráti rozlúčili a Milo sa pobral do hornej časti dediny, kde mal otca, brata i chýrneho strýca Michala, ktorého poznali pre jeho huncútstva v celom vtedajšom okrese. U blízkej rodiny, keď si dojednával odvoz v konskom záprahu na ďalších trinásť kilometrov, sa dozvedel, že ho už pomaly vyhlásili za nezvestného a jeho mladá žena skoro dve noci nespala, čo ho už videla na márach. Do Drženíc ho delila skoro hodina cesty v pokluse, ale jeho nervozita sa za ten čas vystupňovala viac, ako v predchádzajúce dva dni, keď ležal v agónii u známeho a jeho žena ich s kamarátom opatrovala.
A veru nebolo divu. Elena Hanusová mala asi dvadsaťpäť rokov. Bývala spoločne s mužom, dvoma maličkými dcérkami, rodičmi a starými rodičmi vo veľkom gazdovskom dome uprostred dediny a svojho muža naozaj veľmi milovala. To, že zo tridsať víkendov do roka trávil jej umelecky nadaný manžel mimo domova, dokázala oželieť. Doba bola ťažká a korunky chýbali, takže husličky mali zelenú. Milo však za ten čas nikdy neodišiel nadlho, pokiaľ sa nejednalo o dopredu ohlásenú udalosť. Teraz však o ňom nemala vyše dva dni žiadny chýr. Svetlovlasá nižšia žena s bledou peknou tvárou a zaujímavým orlím nosom skláňala tvár do zrobených drobných dlaní, už druhú noc plakala, kdeže sa jej mužíček nachádza a čo si ona počne s dievčatami. Prenikavý pohľad jej modrých očí strácal iskru, cez deň sa motala ako bez duše a hútala, či sa jej milovaný ešte vráti, alebo ju navždy opustil. Jednu aj druhú možnosť si pripúšťala a to ju desilo. A nepomáhalo jej, ako ju vlastný otec každú chvíľu zahriakol, hoci už sám nemohol vystáť obavy a bolo mu do plaču. Až ráno, keď už Milo nazbieral dosť síl na odchod domov, sa od ktorého si suseda dozvedela sprostredkovanú správu, že jej muž zostal v dedine u známych, leží už skoro dva dni a vyzerá to s ním zle nedobre, čo jej postavenie ešte zhoršilo. No na tretí deň po svadbe, keď už ani nedúfala a jej obavy sa s prichádzajúcim šerom začali stupňovať, začula na hradskej fŕkať cudzie kone. Už sa v podvedomí chystala na tretiu, možno najhoršiu bezsennú noc za sebou, keď tu sa otvorili vráta a do dvora hore brehom vstúpil vychudnutý Milo s dvoma taškami a puzdrom s husľami. Hádam nikdy predtým a dlho potom neprechádzal bránou tak rád, ako vtedy toho nadchádzajúceho večera.
Ešte dlho sa u Hanusovcov hovorilo o nevydarenej svadbe, ktorá desiatky ľudí zmrzačila na niekoľko dní. Kalafúna sa stala v okruhu celej rodiny symbolom vzdoru a nenaplnenej lásky. Počiatočný hnev a zúfalstvo sa však v tomto príbehu postupne stratili do úzadia. S pribúdajúcimi rokmi nabral príbeh vyložene komický charakter a Milo ho rozprával s pátosom tak verne, že všetci známi pri predstave ženícha či nevesty, ako na vlastnej veselici kľučkujú pomedzi fekálie, plakali od smiechu, búchali päsťami do stola, hlasno híkali či strácali dych. A keď už sa zdalo, že pointa príbehu dosiahla vrchol, Elena dokázala trefnými poznámkami či dodatkami vyburcovať u poslucháčov ďalší výbuch smiechu. A tak sa stalo, že prípad Kalafúna zaujal ešte aj s odstupom desaťročí najmladšiu generáciu v rodine. Jeden z vnukov, čo pozorne počúval slová bystrého starkého, si ich podvedome ukladal do pamäte. A v predvečer pamiatky zosnulých ich neplánovane oživil vo svojej mysli, keď ich vložil do mozaiky a vytvoril celkom nový príbeh, ktorý však vo svojej podstate zostal vernou kópiou toho, čo sa pred mnohými vekmi odohralo pod Sitnom.
Milo Hanus je už osem rokov mŕtvy. Jeho vlastné spomienky na potulky s obľúbenou kapelou už celkom isto vybledli. Verné husle ticho ležia v tmavom puzdre, ktoré nemá kto otvoriť. Už nekráča po nespevnenej ceste v ústrety milovanej rodine, nemôže porobiť svoj obľúbený vinohrad, nikdy už neobjíme svojich blízkych ani nikoho neobdarí svojim zvučným hlasom. Všetko je nenávratne preč. No možno predsa si na druhom brehu občas spomenie na kalafúnu, ktorou sa zvyčajne natierajú sláčiky. A možno si spomenie aj na nás, ktorých čarom svojej osobnosti pomáhal formovať.
* Táto poviedka získala III. miesto v literárnej súťaži Inšpirácie spod Sitna 2016 v kategórii próza dospelých