Choď na obsah Choď na menu
 


POLITIKA

 

ČIARA

   Na Slovenskej politickej scéne sa udomácnil nový termín. Vôbec sa mi nepáči. Predseda vlády obviňuje opozíciu, že je za čiarou priživovať sa na vražde novinára. Opozícia zase kričí, že je za čiarou, ak premiér so svojou suitou chce za daných okolností naďalej vládnuť tejto krajine. A pritom mám pocit, že obe zoskupenia sú tak trochu „out“ zo slovenskej reality.

   Termín čiara zrejme zvolili naši politici úmyselne, aj keď vzhľadom na agrárny charakter krajiny medzi Tatrami a Dunajom by sa oveľa viac hodilo slovíčko medza. Lenže tu je zásadný problém. Medzu medzi dvoma roľami nemožno len tak bez následkov rozorať. Pomyselná čiara je však niečo, čo volení zástupcovia nášho pospolitého ľudu veľmi radi a často obchádzajú. Najmä, ak opäť použijeme tenisovú terminológiu, v minulosti študovali, podnikali alebo len dovolenkovali s hlavným rozhodcom turnaja.

   Ak je tu niekto zrelý na „out“, ste to vy, vážení, platení z našich daní. Priživujete sa na nešťastnej smrti jedného z nás, okázalo a bez následkov. No ak raz na Slovensku niekto zavraždí aktívneho politika, novinárska obec bude postupovať rovnako. A budeme si kvit!

 

Opojení mocou

   Takmer všetci politici pod Tatrami prešli kľukatou cestou, ktorá vedie od rozpačitých rečníkov až po arogantné hovädá, čo sa obklopili niekoľkými nepreniknuteľnými vrstvami nohsledov. Aby po rokoch služby verejnosti, hnaní túžbou po moci a hmotných statkoch, celkom zabudli na potreby občanov.

   Inak to nebude ani s našim pánom premiérom, ktorý očividne stráca pevnú pôdu pod nohami. Z kedysi usmievavého mladíka, čo hľadal tretiu cestu v politike, sa stal zúrivý vlk, ktorého majú problém udržať na reťazi najmocnejší muži tejto krajiny, čo doposiaľ celkom umne kočírovali vývoj udalostí. On a jemu podobní akoby z oka vypadli mŕtvemu mužovi z Mňačkovho románu Ako chutí moc. Smutné je, že ani po polstoročí sa naši politici nepoučili. Nič z toho, čo nahromadia a čomu neraz tak bezhlavo veria, si predsa neponesú na onen svet.

   Kumulácia rozličných funkcií v nich zanechala trvalé následky. Mnohí si zamieňajú svoju vládu s krajinou či dokonca vlastnú politickú stranu s národom a každý, kto sa názorovo prieči, sa stáva protištátny, protislovenský. Posledný útok voči novinárom, ktorých si pán premiér dovolil nazývať prostitútkami, je toho jasným dôkazom. Ako promovaný právnik však zabudol na dôležitú vec. Nepredložil totiž zoznam žurnalistov, ktorí sa zapredali svojmu remeslu a berú peniaze zo zahraničia, aby škodili malebnej krajine medzi Tatrami a Dunajom. A nevyvodil ani voči nim žiadne trestnoprávne dôsledky. Zrejme preto, že v jeho podaní išlo iba o rétorické cvičenie, čím sa pravdepodobne sám dopustil trestného činu. Presne ako opozičný politik, ktorého v tej istý deň polícia obvinila z ohovárania...

   Pán premiér sa z toho otrasie. Veď je človek študovaný a všade má dostatok spolužiakov. Nie ako my, novinári. Nazývajú nás hyenami a najnovšie nás spájajú s najstarším remeslom. A keď si voči nám dovolí prvý muž krajiny, prečo by si do nás postupne nekopli aj kriminálnici, o ktorých neraz píšeme. Chvalabohu, že Slovensko je právny štát a našinec sa môže domáhať svojich práv na súde. Aspoň, pokiaľ má šťastie a narazí na spolužiaka či kamaráta z detstva. Dajako už len bude, vyžijeme zo žalôb proti sťaženiu spoločenského uplatnenia. Ďakujeme, pán premiér!